Ushuaia – Ohňová zem

USHUAIA:  4/3-5/3

Do Ushuaie – najjužnejšieho mesta na svete sme prišli okolo 11 ráno po päťhodinovom lete z Buenos Aires. V lietadle sme mali dosť nepríjemné zážitky – teda výnimočne najmä Milan, ktorý je nekonfliktný, ústretový a milý človek. Miesta sme mali hneď za cestujúcimi sediacimi pri núdzovom východe – to znamenám že mali o 30 cm miesta viac ako ostatní. Hneď po nástupe do lietadla sa na Milana obrátila dievčina a čosi po španielsky začala hovoriť (ale nerozumela som jej ani ja). Potom lámanou angličtinou nevrlo povedala, že jej vadia Milanove kolená. Milan sa posunul (hoci už ani nebolo kde), no za 5 minút  za znovu otočila k nám a rozkázala, aby sme si presadli na iné stoličky. Nepresadli sme si a zazerali sme na seba celý let. Zaujímavé, že najväčší problém majú vždy ľudia, ktorí sú na tom najlepšie – tento krát  v súvislosti s miestom na sedenie.

Na nepríjemný zážitok sme však zabudli hneď ako sme pristáli. Ushuaiu obklopujú nádherné hory a oceán. Po Buenos Aires to bol konečne nával čerstvého vzduchu. Ushuaia má 61 000 obyvateľov a stretávajú sa tu návštevníci rôznych národností s s rôznou destináciou. Niektorí si prišli len pozrieť najjužnejšie mesto, iní smerujú do Antarktídy alebo sa chystajú na trekking do Ánd. Ushuaia bola pôvodne väzenskou kolóniou, teraz to je rýchlo rastúce turistické centrum. Keďže sme nemali veľa času pred nalodením sa do Antarktídy, potulovali sme sa po jedinej hlavnej ulici, kde boli reštaurácie, obchody s turistickým vybavením a iné prepotrebné veci. Ochutnali sme patagónsku zmrzlinu, kopec zákuskov, ktoré sa predávajú na kilá, oprali sme si v práčovni veci (milá pani nám ich oprala tak, že sú o polovicu menšie ako pred opratím). Mali sme šťastie aj na manifestáciu: zopár zamestnancov si prinieslo obrovské bubny a začali bubnovať pred vládnou budovou. Bubnovali bez prestania asi 4 hodiny.  Myslím, že po takom koncerte by som im uznala akékoľvek nároky, vrátane väčšej mzdy. Videli sme aj argentínske vojnové loďstvo – teda zopár čiernych lodiek. S takou flotilou asi Malvínske ostrovy od Angličanov späť nedostanú.

Zistili sme, že meno Remis je v Argentíne celkom populárne. Raz sme si zavolali taxík a pán v hoteli sa nás spýtal na meno. Milan odpovedal, že sa volá Remis.
„Ako prosím“ – spýtal sa neveriacky hotelový zamestnanec.
„Remis,“ zopakoval Milan.
„Naozaj Remis?“ vyhláskoval meno ešte raz recepčný.Milan prisvedčil. Recepčný udal naše meno taxikárovi, ktorý sa takisto pýtal zo tri razy, ako sa to vlastne Milan volá. Z telefónu bolo následne počuť chichotanie, ku ktorému sa pripojil aj recepčný.

Čo je na našom mene také smiešne sme sa dozvedeli až neskôr, pri prechádzke Ushuaiou. Remis je totiž názov taxíka a Argentínčanom sa zrejme zdalo vtipné, že pán Taxík si pýta taxík.

Našou hlavnou náplňou programu však bolo vzrušené čakanie na nalodenie sa do Antarktídy.

Kliknite tu a pozrite si fotky