Manali trek – 1. juna

Na tento den nam naplanovali lahucky vystup na vrchol Patalsu, ktory ma 4700 metrov. Na tento vrchol sme sa mali vydriapat z vysky 2400 metrov za jeden den. Vystup vraj trva len 12 hodin. Odhliadnuc od vyskovej choroby, ktora by ma urcite navstivila hned ako by som dosiahla 4000 metrovu hranicu, este nikdy v zivote som sa nevyskrabala 2300 metrov do vysky a dolu za jeden den. Nebudem tu verejne prezradzat ake vykony podavame v horach, mohlo by to niekomu zobrat iluzie o nasich vysokohorskych schopnostiach. len tolko poviem k tejto  teme, ze najlepsie na turistiku je pre nas Svajciarsko, vyjdeme na kopec, milan si da na vrchole pivo a je iste, ze dole pojde lanovka plna japonskych turistov, ku ktorym sa pripojime aj my… (to bol zart, niekedy zideme dolu aj po vlastnych – a niekedy si milan ani to pivo neda).

Druhou alternativou bol prechod okolo dalsieho jazera – spolu 30 kilometrov a najvyssi bod polozeny zas len vo vyske 4600 metrov. Tiez za jeden den. 30 kilometrov za den snad prejdeme len na bicykli, ked sa moc snazime a sme vo forme…

Nakoniec sme sa dohodli, ze tento 30km trek rozdelime na dva dni a v strede sa utaborime. Tak sme aj urobili.Turu sme mali zacat v bode, do ktoreho nas malo vyviest auto. Startovaci bod sa nachadzal na ceste, ktora vedie do budhistickeho mesta Leh cez priesmyk Rohtang a druhy najvyssi priesmyk na svete Taglang (cca 5325 metrov). Tato cesta je hodnotena ako jedna z najsmrtelnejsich ciest na svete. My sme po nej mali ist nastastie len 20 kilometrov, cize asi 2 hodiny.  Sofer sa s nami rutil tak, akoby islo o zivot a akoby chcel vyhrat miestnu sutaz “Kto sa co najskor dostane na druhy svet”. Cesta je , tak ako niektore indicke cesty, ktorymi sme isli, stavana  pre 1,5 auta. Nas sofer predbiehal ostatne auta, stale nieco somral, tlacil sa, ked bola zapcha, od okraja priepasti bol niekedy len zopar centimetrov. Myslim si, ze ja nemam zajacie srdce, niekedy viem celkom zozbierat odvahu, ale ked som sa z okienka nasho dzipu  pozerala do prazdna pod nami, zacala som sa v duchu lucit s mojimi drahymi, rodicmi, kamaratmi, sefom…  na ceste boli miestami take hrbole, ze sme skakali az po plafon auta. Zapchu tu sposobovali davy miestnych turistov, ktori prichadzali z juhu Indie a viezli sa autom do priesmyku, aby sa pozreli na sneh a spustili sa na lyziach. Niektori vraj sneh nikdy nevideli.  Pocas cesty prudkym kopcom  jedno male  osobne auto – Honda – sa zaseklo uprostred a nevedelo sa dostat dalej. Panika schvatila vsetky auta za nim, pretoze sa nedalo cuvat, cesta bola uplne upchata. Nas sofer cosi zamrmlal vyskocil z nasho auta, sadol za volant Hondy a za urputneho pistania motora dostal Hondu zo zavozu.

Ked sme vystupili, roztrasene som sa podakovala a bola som cela stastna, ze uz pojdem po svojich. Tie idu velmi pomaly a pomerne bezpecne.  Tura sla kolmo hore, po nadhernych lukach, kde rastli fialove, biele himalajske kvety, vedla nas becali ovce a mekali kozy, z ktorych sa vraj robia vyborne saly. Chceli sme to domov kupit ako suvenir, ale uz by nas asi nasa rodina so salmi vyhodila, sale sme doniesli  z Irska,z  Bolivie… kebyrodina dostala sal aj z himalajskej kozy, asi by ich porazilo.

Po hodine stupania zacalo mrholit, po dalsej hodine zacalo  liat a po dalsej hodine snezit. Sprievodca si asi myslel, ze sa nam to paci, ved to predsa patri k Himalajam –  zamrznut uprostred snehovej burky a po 3 dnoch sa s omrzlinami  zviest vrtulnikom  do zakladneho tabora. Preto isiel pokojne dalej a na nas sa ani neobzeral. snazila som sa v mysli si opakovat OM, OM… mantru, ktoru mal nas sprievodca vytetovanu na ruke. nepomohlo. Bola som premocena a premrznuta, rukavice, ktore mi zmokli, zacali mrznut. Nakoniec sme sa dostali do tabora, kde boli postavene stany a Izraelski turisti sa tam ucili lyzovat. V tabore nam ostatni sprievodcovia, ktori boli s Izraelcanmi povedali, ze cesta dalej je nepriechodna, pretoze je tam vela cerstveho snehu. pripadne by sa dala prejst len s cakanom. Cakan sme mali len jeden – ten bol nasho sprievodcu – a nam dvom by asi jeho cakan nepomohol. Nas sprievodca nas chcel nahovorit, aby sme si tam rozlozili stan (ktory sme vsak nemali – stan mali nosici, ktori boli este v nedohladne) a ze zajtra uvidime. Moc sa nam nechcelo, a prehovorili sme ho na cestu naspat v zmysle hesla “We happy, you happy”. Majitel agentury bol na nas hrozne napaleny (on asi taketo heslo nevyznava), musel zas poslat sofera na tu dramaticku cestu, aby nas zviezol dolu, ale boli sme neoblomni. Znovu sme dorazili do hotela Iceland a znovu sme sa ubytovali v utulnej izbe. Znovu sme si dali Lassi a znovu sme si pozreli film – Ghost ship. Vyborna stanovacka, pochvalovali sme si pod perinou.